Veci (Stuff, Paul Graham, júl 2007)
Mám príliš veľa vecí. Tak ako väčšina ľudí v Amerike. Vyzerá to tak že čím sú ľudia chudobnejší, tým majú viac vecí. Skoro nikto nie je tak chudobný, aby si nemohol dovoliť predzáhradku plnú starých áut.

Vždy tomu ale tak nebolo. Veci bývali vzácne a cenné. Stále sa o tom dajú nájsť dôkazy, stačí ak sa bližšie prizriete. Napríklad v mojom dome v Cambridge, ktorý bol postavený v roku 1876 spálne nemajú šatníky. V tých časoch sa veci obyvateľov vošli do zásuviek. Dokonca ešte aj pred pár desiatkami rokov sme mali menej vecí. Keď sa pozriem na fotky domov zo 70-tych rokov prekvapuje ma aké sú prázdne. Ako dieťa som si myslel, že mám obrovskú zbierku autíčok, ale v porovnaní s tou čo má môj synovec vyzerá ako u chudobného príbuzného. Všetky moje mečboxy a corgi zabrali tretinu mojej postele. V synovcovej izbe je postel jediným prázdnym miestom.

Veci zlacneli, ale náš prístup k nim sa nezmenil úmerne poklesu ich ceny. Hodnotu vecí preceňujeme.

Tento môj problém som mal ešte v časoch keď som nemal peniaze. Cítil som sa chudobný a veci vyzerali hodnotne, takže som ich skoro inštinktívne zbieral. Priatelia mi vždy niečo nechali keď sa sťahovali preč alebo som niečo našiel počas noci odpadkov (vyvarujte sa vecí ktoré označíte za "úplne dobré") alebo som to kúpil za desatinu ceny v garážovom výpredaji. A bum, veci a veci pribúdali.

Pravda je ale taká že veci ktoré boli zadarmo alebo skoro zadarmo neboli práve výhodná kúpa, pretože mali ešte nižšiu hodnotu než koľko ma stáli. Väčšina vecí ktoré som zozbieral bola totiž bezcenná, pretože som ich nepotreboval.

To čomu som nerozumel bolo, že skutočná hodnota nejakej novej veci nie je rozdiel medzi tým čo stojí v obchode a čo za ňu zaplatím. Hodnota veci bola to čo som ňou získal. Veci sú extrémne nelikvidný majetok. Ak práve nemáte v pláne niekomu predať niečo cenné čo sa vám podarilo kúpiť veľmi lacno, čo potom určuje skutočnú hodnotu veci? Jediný spôsob ako zistiť hodnotu nejakej veci je používať ju. A ak pre niečo nemáte okamžité využitie, pravdepodobne ho ani nikdy nebudete mať.

Firmy predávajúce veci minuli veľké množstvo peňazí, aby nás vycvičili myslieť si že veci sú cenné. Bližšie pravde by bol ale pravý opak – zmýšlať o veciach ako o niečom bezcennom.

Pravdupovediac ešte menej než bezcennom, pretože ak raz nazhromaždíte určité množstvo vecí, veci vás začnú vlastniť a nie opačne ako by tomu malo byť. Poznám manželský pár ktorý sa chcel presťahovať v dôchodku do svojho obľúbeného mesta, ale nemohol si tam dovoliť dom ktorý by bol dostatočne veľký pre všetky ich veci. Ich dom nepatrí im – patrí ich veciam.

A pokiaľ nemáte extrémny zmysel pre poriadok a organizovanie, dom plný vecí môže byť veľmi depresívny. Prepchatá izba vysáva z človeka dušu. Jedným z vysvetlení je, že v miestnosti plnej vecí je jednoducho menej miesta pre ľudí. Ale je toho viac. Som toho názoru že ľudia prispôsobujú svoje zmýšlanie podľa toho čo ich obklopuje. A čím viac vecí vás obklopuje a uberá vám energiu, tým menej vám jej zostáva pre pokojné premýšľanie. Prepchatá miestnosť je doslovne unavujúca.

(Toto je tiež vysvetlenie prečo neporiadok a prepchatosť trápi menej deti ako dospelých. Deti sú menej vnímavé. Povrchnejšie vnímajú čo ich obklopuje a to spotrebúva menej ich energie.)

Prvýkrát som si uvedomil bezcennosť vecí, keď som žil rok v Taliansku. Všetko čo som si so sebou zobral bol jeden veľký batoh plný vecí. Zvyšok mojich vecí som si nechal v podkroví u mojej správkyňe domu v USA. A viete čo? Jediné čo mi chýbalo boli niektoré knihy. Koncom roka som si už ani nevedel spomenúť čo všetko skladujem v podkroví.

A aj tak keď som sa vrátil späť, nevyhodil som z toho viac ako jednu škatulu. Vyhodiť do smetí dobrý rotačný telefón? Raz ho predsa môžem potrebovať.

Skutočne bolestná spomienka, ale nie je to že som zhromažďoval všetky tie bezcenné veci, ale že som častokrát minul peniaze ktoré som naozaj potreboval na veci ktoré som nepotreboval.

Prečo by som to robil? Pretože ľudia ktorých prácou je predávať veci sú v tom naozaj, naozaj dobrí. Priemerný 25-ročný človek nie je žiadnym súperom pre spoločnosti, ktoré strávili roky výskumom ako vás donútiť minúť za ne peniaze. Spravili z kupovania vecí tak príjemnú aktivitu, že sa "nakupovanie" zaradilo medzi oddychové spôsoby trávenia voľného času.

Ako sa môžete chrániť pred týmito ľuďmi? Nie je to jednoduché. Som pomerne skeptický človek a ich triky na mňa fungovali ešte aj po tridsiatke. Ale jedným zo spôsobov ktorý by mohol fungovať je položiť si otázku "zmení táto vec nejako môj život k lepšiemu?"

Jedna moja priateľka sa vyliečila z pravidelného nakupovania šiat tým že si pred kúpou nových šiat položila otázku "Budem ich nosiť stále?". Ak nebola presvedčená, že akurát tieto šaty budú jedny z jej obľúbených ktoré bude stále nosiť, nekúpila si ich. Myslím, že toto by mohlo fungovať u akéhokoľvek nákupu. Predtým než si niečo kúpite spýtajte sa sami seba: budem túto vec používať pravidelne? Alebo je to len niečo pekné? Alebo ešte horšie – je to len výhodná kúpa?

Vôbec najhoršie veci sú tie ktoré radšej veľmi nepoužívate, pretože sú príliš dobré. Nič vás nevlastní viac ako cennosti. Napríklad čínsky porcelán ktorý vlastní tak veľa domácností a ktorého kvalitou nie je zrovna to že by jeho používanie bola zábava, ale naopak musíte byť extrémne opatrní aby ste ho nerozbili.

Ďalším zo spôsobov ako odolať kúpe vecí je pomyslieť na celkové náklady spojené s ich vlastníctvom. Cena ktorú zaplatíte je len začiatok. Brať v úvahu danú vec budete musieť roky – možno po zvyšok života. Každá vec ktorú vlastníte vám uberá energiu. Niektoré vám jej dajú viac než jej vezmú. Toto sú jediné veci ktoré sa oplatí vlastniť.

So zbieraním vecí som už prestal. Okrem kníh – ale knihy sú niečo iné. Knihy sú skôr ako suroviny než ako veci. Nie je nijak zvlášť nepohodlné vlastniť niekoľko tisíc kníh, ale ak by ste vlastnili niekoľko tisíc kusov inej veci asi by ste boli miestnou celebritou. S výnimkou kníh sa ale aktívne vyhýbam veciam. Ak mám za niečo minúť peniaze, omnoho radšej ich miniem za nejakú službu ako za veci.

Netvrdím že by som dosiahol nejaký druh zenového odlúčenia od materiálnych vecí. Hovorím o niečom prirodzenejšom. Nastala určitá historická zmena a ja som si ju uvedomil. Veci bývali cenné, ale už nie sú.

Vo vyspelých krajinách sa rovnaká vec udiala aj s jedlom v polovici dvadsiateho storočia. Ako sa jedlo stávalo lacnejším (alebo my bohatšími, sú to spojené nádoby), jesť príliš veľa sa stalo väčším nebezpečenstvom ako jesť príliš málo. Rovnakú vec sme dosiahli aj s vecmi. Pre väčšinu ľudí – bohatých či chudobných – sa stali veci bremenom.

Dobrou správou je, že ak nesiete bremeno bez toho aby ste si to uvedomovali, váš život by môže byť lepší než si uvedomujete. Predstavte si niekoľkoročné chodenie s dvojkilovými okovami na nohách, ktoré vám zrazu odstránia.